Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky oznamuje, že 23. augusta 1978 bol vo Viedni otvorený na podpis Viedenský dohovor o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám. V mene Československej socialistickej republiky bol dohovor podpísaný 30. augusta 1979 v New Yorku. Slovenská republika sa stala signatárskym štátom na základe notifikácie sukcesie generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov s účinnosťou od 28. mája 1993. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila s dohovorom súhlas uznesením č. 90 z 10. marca 1995 a prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval 27. marca 1995. Ratifikačná listina bola uložená u depozitára dohovoru generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov 24. apríla 1995. Dohovor nadobudol platnosť 6. novembra 1996 na základe [článku 49 ods. 1] a pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 6. novembra 1996 na základe [článku 49 ods. 1] . Slovenská republika pri uložení ratifikačnej listiny urobila toto vyhlásenie podľa [článku 7 ods. 2 a 3] dohovoru: „Slovenská republika v zmysle [článku 7 ods. 2 a 3] Viedenského dohovoru o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám vyhlasuje, že použije ustanovenia tohto dohovoru na svoju vlastnú sukcesiu, ku ktorej došlo pred nadobudnutím platnosti dohovoru voči signatárskym štátom (odsek 3), zmluvným štátom alebo stranám dohovoru (odseky 2 a 3), ktoré vykonajú vyhlásenie, ktorým prijímajú vyhlásenie štátu nástupcu.“ VIEDENSKÝ DOHOVOR o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám Štáty, zmluvné strany tohto dohovoru, majúc na zreteli, že proces dekolonizácie spôsobil hlboké zmeny medzinárodného spoločenstva, majúc tiež na zreteli, že v budúcnosti môžu ďalšie faktory viesť k prípadom sukcesie štátov, súc presvedčené za daných okolností o nevyhnutnosti kodifikácie a pokrokového rozvoja pravidiel o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám ako prostriedku na zabezpečenie väčšej právnej istoty v medzinárodných vzťahoch, konštatujúc, že zásady slobodného súhlasu, dobrej viery a pacta sunt servanda sú všeobecne uznávané, zdôrazňujúc, že trvalé dodržiavanie všeobecných mnohostranných zmlúv týkajúcich sa kodifikácie a pokrokového rozvoja medzinárodného práva a zmlúv, ktorých predmet a účel predstavujú záujem medzinárodného spoločenstva ako celku, má osobitný význam pre posilnenie mieru a medzinárodnej spolupráce, majúc na pamäti zásady medzinárodného práva zakotvené v Charte Organizácie Spojených národov, ako je rovnoprávnosť národov a právo národov na sebaurčenie, zvrchovaná rovnosť a nezávislosť všetkých štátov, nezasahovanie do vnútorných záležitosti štátov, zákaz hrozby alebo použitia sily a všeobecné a účinné dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd pre všetkých, pripomínajúc, že Charta Organizácie Spojených národov požaduje dodržiavanie územnej celistvosti a politickej nezávislosti každého štátu, majúc na pamäti ustanovenia [Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969] , majúc tiež na pamäti [článok 73 uvedeného dohovoru] , potvrdzujúc, že otázky zmluvného práva, s výnimkou tých, ktoré môžu vzniknúť v súvislosti so sukcesiou štátov, sú upravené príslušnými pravidlami medzinárodného práva vrátane pravidiel obyčajového medzinárodného práva obsiahnutých vo Viedenskom dohovore o zmluvnom práve z roku 1969, potvrdzujúc, že pravidlá obyčajového medzinárodného práva naďalej upravujú otázky neupravené ustanoveniami tohto dohovoru,